Šesť kníh o obehoch nebeských telies

V De Revolutionibus uviedol Kopernik niekoľko dôvodov, prečo je logické, že Slnko je stredom, či blízko stredu vesmíru. Odvolával sa i na jeho funkciu "osvetlenia vesmíru". Neukladal nehybné Slnko priamo do stredu všetkého, ale blízko neho.

Problém, s ktorým bojoval Kopernik vo svojich prácach bol, že tak ako Ptolemaios, i on pokladal dráhy planét za kruhové a mnohé výpočty nevychádzali tak presne, ako by si bol želal. Tak ako Ptolemaios, i Kopernik nemohol upustiť od teórie pohybu planét po kružniciach pohybujúcich sa po centrálnych kružniciach [epicykly]. Avšak umiestnením Slnka do stredu sústavy sa počet týchto 'umelých' kružníc značne zredukoval.

Idea, že práve Slnko je stredom slnečnej sústavy, nebola už ani za Kopernikových čias novou. Už okolo roku 300 pred. n. l. vyslovil túto hypotézu Aristarchos zo Sámu a v 15. storočí i nemecký učenec Mikuláš Kuzánsky. Kopernik si bol vedomý Aristarchovej priority. V originálnych rukopisoch De Revolutionibus nachádzame zmienky a odkazy na Aristarchove dielo. Veľkosť Kopernika bola nie v originalite myšlienky, ale aj v precíznom matematickom podklade k teórii, aký pred ním ešte nikto nevytvoril.

Prvá kniha obsahuje filozofické úvahy, ktoré zdôvodňujú správnosť heliocentrickej teórie a existenciu pohybov Zeme. Kopernik nadväzuje na Euklida a Ptolemaia a uvádza matematické poznatky potrebné na riešenie problémov sférickej trigonometrie.

Druhá kniha čitateľa uvádza do geometrických problémov pri určovaní sklonu roviny ekliptiky a roviny svetového rovníka. Vysvetľuje určovanie súradníc hviezd a okamihov východu a západu nebeských telies. Teoretické výklady a výpočty sú doplnené 12 stránkami tabuliek a návodom na ich použitie. Pripojený je i rozsiahly katalóg súhvezdí a hviezd.

Tretia kniha rieši problematiku precesie jarného bodu a pohyby Zeme - rotáciu okolo vlastnej osi a revolúciu okolo Slnka. Je tiež doplnená mnohými tabuľkami.

Štvrtá kniha je venovaná pohybom Mesiaca, výpočtu vzdialeností Mesiaca od Zeme a Zeme od Slnka a výpočtu vzájomného pomeru veľkostí Slnka, Zeme a Mesiaca. Záver knihy tvoria postupy výpočtov paralaxy Slnka a Mesiaca, pripojených je niekoľko kapitol o konjunkcii a opozícii nebeských telies a o zatmení Slnka a Mesiaca.

Piata kniha rozoberá pohyb vtedy známych planét (Saturnu, Jupiteru, Marsu, Venuše a Merkúru). V úvodnej kapitole zaviedol Kopernik pojem hviezdneho času. Zaviedol tiež astronomickú jednotku ako polomer obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Ďalšie kapitoly obsahujú výpočty polôh jednotlivých planét a vysvetlenie príčin priamych a spätných pohybov z hľadiska heliocentrickej sústavy.

Šiesta kniha je zameraná teoreticky a hovorí o tzv. pohybe planét v šírke meranej na obe strany od ekliptiky. Nebola však dokončená a ani poznatky v nej uvedené sa v ďalšom rozvoji astronómie príliš neuplatnili.